Ste mladý človek, profesionálne zameraný na – elektroniku? IT ? Robotiku? Mechatroniku, to je taká zmes z mechaniky, elektroniky a riadenia, zo všetkého niečo .
Čo pre Vás znamenajú tradície ? Tradície sú pre mňa niečo, čo som našiel tak trochu náhodou a nejako som sa pri tom zabudol. Pôvodne som hľadal, ako do vyrobeného nábytku vložiť kovovú značku, podpis a našiel som vybíjané valašky, fujary a iné veci.
Vladimír Hrivnák profilová foto
Kofy Vás vnímajú ako jedného z tvorcov budúcnosti tradícií … Ako to vnímate Vy ? To určite nie, obdivujem ľudí, ktorí s tým a pre to žijú, ja som obyčajný človek z tejto doby, počúvam tvrdú hudbu, mám rád techniku a tak…
Ako vidíte budúcnosť tradícií ? Je pre Vás dôležitá ? Tradície nám ukazujú našu minulosť, časy, keď boli naši dedkovia malí, keď stroje nedokázali to, čo dnes, keď ste si museli poradiť viac sami voči prírode, spoľahnúť sa na blízkych, keď sme sa viac rozprávali a zaujímali o seba. Tradície zbližovali ľudí, dávali im spoločné ciele, utužovali priateľstvá a celé toto „dobro“ posúvali rokmi ďalej.
Dnes je doba iná a kto sa nechá, tak ho tieto tradície dotvárajú, stáva sa lepším. Zároveň sa dozvedáme zaujímavé veci o našich predkoch, o tom, čo, ako robili, čo slávili, čo používali k životu, ako žili. Preto je dôležité ich posúvať a prenášať ďalej na deti.
Pre koho? Pre nás všetkých, hlavne pre naše deti.
Prečo ? Bez minulosti nemáme jasnú budúcnosť, sme len taký Brownov pohyb v určitom časovom období… Je to časť našej identity.
Pokiaľ áno, čo by sme mali do budúcnosti podľa Vás zachovať? O čo by sme sa mali postarať ?
Mali by sme si opatriť všetko čo máme, čo vieme, podporovať ľudí, ktorí majú záujem čo-to preniesť svojimi životmi a raz odovzdať ďalej.
Našťastie, posledné roky akoby sa vrece pretrhlo so šikovnými ľuďmi, mnohých očarila naša minulosť, predkovia. Je treba týmto ľuďom poďakovať, že s citom pretvárajú minulosť a prinášajú ju do dnešnej doby, do bežného života.
A teraz prejdime pomaly k Vám, priblížte nám, prosím, čomu sa venujete :
Venujem sa vybíjaniu, je to technika zdobenia dreva kovom. Zdobenia bežných vecí ako misky, varešky, dienka, cez hudobné nástroje ako píšťalka, fujara až po palice, valašky.
Popíšte Vaše remeslo … Základom je kovový pliešok, ktorý si pripravíte a vbíjate do dreva.
Kov je najčastejšie mosadz – žltá farba, alpaka – strieborná farba alebo meď – červená farba.
Príprava spočíva v nabrúsení a odstrihnutí pásika na šírku cca 1,5 mm. Aby sa lepšie vbíjal a nekrčil, tak sa naformuje na mlynčekoch, z rovného sa stane jemná vlnovka.
Vlnovky majú rôznu šírku, podľa toho, aké kolieska v mlynčeku použijete.
Táto časť prípravy ma veru najmenej baví, no bez nej sa nedá vybíjať:)
Najlepšie drevo na vybíjanie je orech, ten keď vybijete mosadzou a následne naolejujete (orech krásne stmavne) máte neskutočný kontrast a žlté vzory krásne vyniknú.
Ale vybíjať sa dá všetko drevo, dobre sa vybíja aj baza, z ktorej sa robia píšťalky a fujary, ale aj jaseň, ktorý používam na poriská do valašky.
Valašky sú moja srdcovka a tie robím najradšej.
Valašku do našich končín priniesli Valasi, bol to ich nástroj, palica na putovanie, sekerka na vysekávanie kríkov, zbraň na ochranu stáda pred predátormi, ale aj nečestnými ľuďmi. Valašky z funkčného významu postupne naberali aj spoločenský význam.
Po zrušení poddanstva sa začínajú bežnejšie používať a uplatňujú sa aj ako symbolické predmety pri tancoch a svadobných obradoch.
V obdobiach národného útlaku sa stávajú symbolom vzdoru a boja proti odnárodňovaniu. Snáď najznámejšia valaška patrila Jurovi Jánošíkovi, ktorého ľud spája s jeho hrdinskými činmi proti neprávosti a bol opradený mnohými legendami. Tvarovo vychádza z palice a sekery. Jej základné typy sú pohronský typ, liptovský typ a spišsko- magurský typ.
Zdobenie valašiek si ich vlastníci väčšinou prevádzali sami, jednalo sa o vyrezávanie rôznych tvarov, vylievanie kovom, vybíjanie, kovovými cvokmi, alebo rôznymi farebnými plieškami.
Valaška na fotkách je tvarovo spišsko- magurský typ, je vykovaná a zakalená, má porisko z jaseňového dreva, vybíjané je mosadzným plechom, koniec je zakončený kovovým tupým špicom, ktorý chráni valašku pri používaní miesto palice na vychádzky do lesa.
Z vrchnej strany je osadená ozdobným tvarovaným plechom s nitmi. Do poriska vybíjam monogramy vlastníka a na spodok poriska svoj podpis ako značku. 
Ako a kedy ste sa prvýkrát stretli s teraz už aj “Vašim” remeslom ? Ako som už hovoril, hľadal som úplne niečo iné, chcel som vložiť kov do dreva, táto technika nebola jedinečná len u nás, už v 6. storočí sa v Indii podobne zdobili výrobky z dreva. Dozvedel som sa o vybíjaných fujarách, ale keďže mám hudobný „hluch“ hľadal som ďalej. Mal som veľké šťastie, našiel som práve prebiehajúcu výstavu pána Pieša v Budatínskom hrade. Sadli sme do auta a šli sme cestu za poznaním. Na výstave mi dovolili nafotiť na štvorčekový papier niektoré výrobky, doma som si to v počítači pozväčšoval a čo-to pozisťoval. Tu mi najviac zaimponovali valašky. A takto nechtiac som sa k tomu dostal 🙂
Po prvých valaškách ma oslovili z ÚĽUVu a keď valaška prešla komisiou, bol som nesmierne šťastný. Neskôr ma aj nakontaktovali na svojich dvoch majstrov, ktorí vyrábali a vybíjali misky. Tak som navštívil pána Hupku, a aj pána Jožka Vatrta, ktorý ma zasvätil do sústruženia misiek a som mu za to veľmi vďačný.
A prečo vlastne ste sa dali na takúto neľahkú cestu ? Keď ma niečo osloví, chcem si to osvojiť, zdokonaliť, poprípade skombinovať s niečím iným a vytvoriť niečo nové.
Máte skôr vzťah k drevu alebo ku kovu? Kedysi veľmi dávno som mal vzťah len ku kovu, drevo som evidoval, lebo sme s ním kúrili, nič viac. No časom sa to zmenilo a začal som k nemu inklinovať, dnes je moja dielňa o trochu viac vybavená na drevo. No kombinácia dreva a kovu je úžasná. Po dlhšom čase valašiek sa opäť vraciam k pôvodnej myšlienke kombinácie dreva a kovu, k nábytku.
Páči sa mi štýl ako by od Kapitána Nema :), železné nitované nábytky.
Takže ste začínali ako samouk, nie ste pokračovateľ rodinnej tradície? Áno, ako samouk s vybíjaním. Avšak moja zručnosť a všestrannosť vychádza od môjho otca, všetko, čo sa dalo, sme si doma vyrábali, moje detstvo bola garáž a spálený olej za nechtami, to nešlo umyť… 🙂 a tomuto vďačím práve otcovi.
V siedmej triede mi môj starší kamarát zo súčiastok zo starého televízora spravil jednoduchý blikač na dve žiarovky, to ma tak oslovilo, že k mechanike sa pridala elektronika, programovanie… no a už som len čakal na to drevo:)
Ako dlho sa remeslu už venujete? Krátko, výstavu mal pán Pieš koncom prázdnin 2017, takže cez 3 roky. V lete 2018 som pána Pieša aj navštívil, zobral som prvú valašku a jedno porisko z rozrobenej a šiel som s malou dušou na návštevu. Pán Pieš má krásnu zbierku svojich výrobkov, radosť pozerať.
Povybíjal som už veci pre blízkych aj vzdialených, najviac valašky, ale aj iné. Drevený peračník, podobný aký mal môj otec do prvej triedy. Vybíjané prívesky sú taká milá drobnosť, je to radosť hladiť prstami vo vrecku, či píšťalku, čo som dostal od kamaráta, ale mám rozvybíjanú aj fujaru od iného kamaráta.
Dá sa povybíjať čokoľvek z dreva. Kamarát je strelec a poľovník, reprezentuje Slovensko, tomu som vybíjal pažbu na pušku. A samozrejme vybíjané misky, jedna sa mi dokonca vytrhla a rozbila mi hlavu. Chvíľu som mal obavy, či zapnúť sústruh, ale potom som ho opäť pustil s o čosi väčším rešpektom 🙂
A remeslo a Vaše deti ? Máme dve dcéry, sú veľmi šikovné, na valašky ešte veľmi malé, takže remeslo momentálne nie. Majú svoje cesty, ale ich vnímavosť je veľká a raz to určite zužitkujú.
Alebo iní “učni ? Už sú ? Alebo budú ? Sem tam som niekomu poradil, väčšinou cez Fb, email. Ľudí to zaujíma, keď to vidia, avšak je potrebné si k tomu povyrábať náradie a to ich asi najviac odradí, keďže to nejde kúpiť. Raz, keď budem na dôchodku vezmem do učenia, … Hahaha J
Akí sú Vaši “zákazníci”? Neviem, či ich takto nazývate – sú to priatelia a priatelia Vašich priateľov alebo aj širšia verejnosť ? Vybíjanie je len môj koníček, robím ho len v obmedzenom čase.
Vyrábam sem-tam niečo pre priateľov a ich priateľov. Každý vybíjaný výrobok si vyžaduje veľa času a precíznosti…. Niektorí ľudia, sa zaujímajú o valašku ako o predmet, ktorý sa im páči, niektorí už valašky majú a chcú aj vybíjanú a niektorí s nimi chodia do prírody alebo s nimi tancujú.
Kedy to všetko stíhate? Práveže nestíham:)
A čo Vám to vlastne dáva – alebo berie? Viete, ani si neviem predstaviť, že by som mal prísť domov a len tak pozerať na TV, alebo Fb. Rád niečo robím rukami, je to také fajn, keď to dokončíte, je to funkčné, dobré, alebo len pekné. A boli by ste prekvapená, ako sa na prvý pohľad rôzne zručnosti niekedy stretnú a pretnú. Myslím, že mi to len dáva a posúva ma to ďalej. Zároveň ostáva po človeku stopa, raz moje deti vnúčatám povedia: „to vyrobil tvoj dedo, aj toto, pozri….“
Na čo ste vo svojom remesle hrdý ? Hrdý? Len mám radosť, že ho chvíľu môžem posunúť ďalej, mám radosť, že sa ľuďom vybíjané veci páčia aj v dnešnej dobe…
A na čo by ste hrdý chceli byť ? Som na svoje deti a manželku, to mi úplne stačí.
Ste z niečoho aj smutný ? Smútok je prirodzený stav človeka, nedá sa byť len veselý, rovnako nie je dobré byť len smutný. Z času na čas býva každý aj smutný, myslím, nie však z remesla, to mám len pre radosť. Ale bol som raz aj smutný z tej misky, ktorá sa mi rozbila o čelo a už nešla spraviť… 🙂
Mohli by ste nechať odkaz/motto/ povzbudenie pre ďalších pokračovateľov budúcnosti tradícií a tých ešte nerozhodných? Ako vraví Jaro Slávik, „nevyskúšaš, nevieš“
Môžu Vás kontaktovať aj naši čitatelia ? Nech sa páči, nájdu ma tu :
https://www.facebook.com/vybijane a http://vybijane.sk .
Ďakujeme za Váš čas, príjemný rozhovor a možnosť spoznať bližšie Vás aj Vašu tvorbu.
Vaše Kofy
